Dorčina Brnčálka
Brnčalka 15.9.-18.9.2019
Je 10 hodín doobeda, a už sme s Jaroslavom a Peťom na Bielej Vode pred nástupom na turistický chodník ku Chate pri Zelenom plese (7,7 km/3,05 hod.).
Ale aká Chata pri Zelenom plese? Veď to je Brnčalka! Tak sa vždy volala a som presvedčená, že v povedomí tak aj navždy ostane, (aspoň medzi horolezcami!). Jednoducho Brnčalka! Neviem si predstaviť, že by sme napríklad Ďura volali "Ten čo zaspal na hríboch"... Jednoducho je to Ďuro! (Aspoň medzi nami.)
Ale k veci:
Brnčalka je ohromné miesto, moja srdcovka. Nechcem sa opakovať, ale táto dolina je pre mňa najúžasnejší výtvor prírody. Dobre, dobre. Určite sú námietky. Každý si už vybral svoj "kúštik" Tatier, kde sa mu páči najviac...
Je to miesto, kde horolezci provokujú smrť. A my - vysokohorskí turisti sme tiež tak trochu horolezci. Ja som radšej potichu, aby som nedostala dištanc.
Možno som obsadila miesto niekomu zdatnejšiemu, mladšiemu a výkonnejšiemu a malo by ma to asi aj mrzieť, no čo ak som sa sem dostala posledný krát? Ako raz povedal jeden Čech: "Chci ješte na zemi zažít nebe, co kdyby jsem se tam nakonec nedostal?"
Keď do Tatier, tak ja väčšinou sem, toto je moje "nebe", preto tu mám aj strašne veľa spomienok a zážitkov, ktoré mi nikto vziať nemôže. Odhliadnuc od mojich slabých súčasných výkonov cítim sa tu dobre, a samozrejme aj medzi mojimi kamošmi so spoločným koníčkom.
Mám milý zážitok, keď Jaroslav pred chatou stretol svojho známeho a volal ma k nemu predstaviť ma: "Toto je Dorča."
"Darina?" - čudujem sa, ako je možné, že pridal moje pravé meno... Odkiaľ ma tento človek, ktorý vypomáha tu v kuchyni na Brnčalke, môže poznať?
"To je Zolo!"- potom mi to došlo - banícky učeň, čo prišiel pred 39 rokmi spolu s Ľubom do nášho oddielu VHT Prievidza.
"Veď prvý krát si ma ty sem doviedla!"- povedal. To bolo vtedy, keď aj Ľubo spomínal, že som ich oboch sem zobrala a najprv ma ako také tenké žieňa podceňovali. No nakoniec som vraj ja bola tá, čo niesla lano aj nejaký horolezecký materiál. Veď som bola o 9 rokov staršia a možno som aj trochu machrovala! Po pravde, niečo som tu kedysi aj poliezla...
Milé stretnutie, naozaj. Veď sme sa toľké roky nevideli! Hneď bol Zolo pozvaný aj na oslavu 40-teho výročia založenia VHT oddielu. Sľúbil sa, a že donesie aj staré fotky. Tak uvidíme.
Som vo veku, keď výkony klesajú a spomienky ožívajú.
Zažila som tu teraz ešte niečo - vďaka predzvesti:
Prišli sme prví na chatu, potom prichádzali ostatní. S Pavlou som sa ešte nepoznala:
"Dorča? Už som o tebe počula, a pokračovala: Cestou som trochu zaostávala za chalanmi, preto sa posmievali, že som ako starenka. Išlo sa dobre, tak som vyštartovala a predbehla ich. Jozef za mnou volal, či som sa urazila za tú starenku. No ja som počula, že majú pálenku!"
"Už si ako Dorča!" - povedal Ďuro a musel Pavle vysvetliť verziu jedného príbehu o láske a uteráku... Ani som netušila, ako sa vďaka môjmu handicapu predzvesť o mne zozšírila!
Toto sú moje subjektívne zážitky, ktoré si píšem viac-menej pre seba.
To, že sme kráľovsky spali na chate, že tam bolo žrádelko dobré a počasie nám prialo a kto všetko vystúpil na Jahňací, Čierny, či Kolový štít, alebo Svišťovku a Kopské sedlo, to všetko je už na nete doložené fotkami.
Preto dovoľte aj mne, aby som priložila fotky z môjho najsilnejšieho zážitku:
"retro-fotky" verzus súčasnosť zo Šalviového prameňa a Brnčalky s odstupom 38 rokov!
Dorča
šalviový prameň
