Malá Fatra
16. - 17. 2. 2018
Pri pohľade do kalendára mi padol zrak na poznámku "hrebeň Malej Fatry". Ten hrebeň je krásny, nebolo ťažké rozhodnúť sa, či ísť alebo nie.
Konečný počet zúčastnených sa dohodol až vo štvrtok , neskorý dátum na zajednanie ubytovania.
Ubytovanie na Chate pod Suchým sme mali dohodnuté na piatok a Chata pod Chlebom bola plne obsadená. Tak ostávalo jediné, v sobotu prejsť až do Šútova.
Keď sme v Strečne zaparkovali, po kontrole našich batohov sme sa vybrali napred. Boli sme štyria, ja, Mirka, Alino a Tónko. Na odbočke na Starhrad padla tma. Vytiahli sa čelovky a začali sme stúpať nahor. Starhrad nás uvítal výhľadom na nočný Domašínsky meander.
Keď sme sa nabažili výhľadov, vybrali sme sa ďalej. Cestou sa vyjasnilo, hviezdy na nás veselo žmurkali z neba a sprevádzali nás až na chatu.
Hneď po vstupe do miestnosti nás veselo prizvala k stolu partia skialpinistov, vytiahla sa guitalele, takže bolo veselo.
Ráno bola obloha modrá, v dolinách inverzia. V polovici stúpania do sedla nad chatou si Mirka uvedomila, že si zabudla na chate mobil. Telefonicky sa dohodlo, že jej ho prinesie jeden zo skialpinistov, ktorý ešte na chate bol.
V sedle stále mobilu nebolo, Mirka už bola nedočkavá, lebo si nemohla trasu trekovať. Zobrali sme jej teda batoh a na striedačku ho niesli a pomaly šli napred, aby sme nezamrzli. Mirka bežala nadol. Keď konečne dorazila za nami, začal normálny výstup.
Cesta na Suchý bola strmá, zasnežená. Pomaly sme si razili cestu na hrebeň. Pod vrcholom sa nám ukázali neskutočné výhľady! Všetko krásne biele, zamrznuté. Vietor nebol silný, no bol ľadový.
Cesta bola schodná. Postupne sme prešli Biele skaly, Stratenec, Malý Kriváň. Vietor silnel, prestávky boli preto krátke.
Z Malého Kriváňa sme uvideli druhú časť cesty - Pekelník a Veľký Kriváň. Hrebeň ako na dlani.
Unavení sme sa dostali na Hranu Veľkého Kriváňa. Zložili sme batohy a na vrchol sme vyšľapali naľahko. Nastala eufória. Ten pocit, že zídeme už "len dole", bol oslobodzujúci.
Na Chate pod Chlebom bolo plno, tam sa ozvali nohy. Alino nemohol poriadne kráčať, všetci sme už mali dosť. So strachom, aby sme chytili vlak, sme s Mirkou šli rýchlo napred, chlapci zostupovali pomalšie. Dohoda bola stihnúť vlak, vyzdvihnúť auto a prísť po nich. Tak sme sa ponáhľali, že sme dorazili na stanicu 50 minút pred odchodom vlaku. Chlapci vlak tiež nakoniec stihli.
Ako sme vystupovali z vlaku, čo sa nestalo? Mirka si zabudla na sedadle paličky. Všimla som si ich a vzala.
A ponaučenie z tohto výletu? Dávať pozor na Mirku, lebo všetko zabúda :-)
Chcem sa ešte raz poďakovať Mirke, Alinovi aj Tónkovi a rovnako aj ľuďom od nášho stola. Bol to krásny výlet.
Už teraz sa teším na ďaľšie.
Lenka
