Grosses Wiesbachhorn 3570m.
5. - 6. 8. 2018
Ráno stíhame LTT, pre Mirku je hodinka hore dole nič, Kým sme sa vymotali, tak sa časová rezerva stenčila na nulu, parkujeme v parkhause a dobiehame na parkovisko k busu, museli nás aj čakať.
Cez tunely sme sa prerútili až k priehrade Mooserboden, kde nás vyložili na hrádzi. Počko je celkom fajn, len hory okolo sú zahulené, predpoveď bola každý deň iná, posledná najlepšia, deň bez dažďa.
Stúpame chodníkom na konci hrádze, chatu sme videli na výčnelku nad nami o sedemsto metrov vyššie. Trochu fotíme, viacej šlapeme, chodník nemá konca. Prekonávame zaujímavé úseky priistené lanovým zábradlím a po dvoch hodinkách sme na chate Heinrich Schwaiger Haus, dávame prestávku, pokecame s kuchárom, dostávame info, že hore na Wiesbachhorn mačky netreba, je to celé po skale. Na chate sme si dali sedáky a poniektorý tam nechali mačky i cepíny.
Za chatou stúpame do trojkového kuloáru priisteného ocelovým lanom a po terasovitých rampách stúpame vyšie a vyššie. Po hrebienku stúpame k dolnému a hornému Fochezkopfu. Postupne sme sa roztiahli, ja idem vzadu, neide sa mi moc dobre.
Prešli sme zo dva firnové pásy a Ďalej postupujeme hrebeňom. Nad ním nás zachytil ladodážď, malé ľadové guličky, čo sa po dopade menili na vodu. Viditeľnosť prudko klesla i riadne sa ochladilo. Všetko je mokré, skala ale dobre drží, nešmýka sa. Hrebeň je exponovaný, vľavo aj vpravo je prázdno. Dažď vďakabohu ustal, len studený vietor prefukuje. Stretáme Maja s Peťom, boli naľahko oblečení a museli z vrchola ujsť.
Na vrchole moc viditeľnosti nebolo, len občas sa to roztrhlo a niečo sme videli. Spravili sme si foto a upalovali dole. Vilko s Mirkou zakufrovali, začali zostupovať na druhú stranu a museli nás dobiehať. Za pekného počasia sa dá urobiť aj vedľajší Bratschenkopf 3413m, je to dvojhodinová zachádzka, ale treba mačky a cepín, čo poniektorí nechali na chate.
Zostup je miestami neprehladný, chodníčkov pribúda, je to strmé s výhľadmi na chatu. Nakoniec sme to zvládli a capli sme si zaslúžené pivko, do večera ich ešte pár padlo. Kuchár nám poslal tiež po gambáčiku. Zajedli sme si polievku s jedným veľkým guľatým knedlíkom, vyhrievali sme sa na sliniečku a vegetili.
Poniektorí sa boli ubytovať, Jožko sa naťahoval s tým nemcom Alhaonym, ktorý mu schoval sandále, zašlaka si nemohol spomenúť, či ich zobral, ja som mu potvrdil, že som ho s nimi videl isť do chaty, ale on si nebol istý, lebo nikde v chate neboli.
Až neskôr sa sandále našli, Jožko si neuvedomil, že si ich odložil do police kde sú erárne prezuvky a behal mu v nich nejaký turista. Dali sme ešte pár piv, nejakú sprchu dvojžetónovú, na večeru špagety a šli na kute. Miesta bolo málo, mal som flek na hornej prični nad Kinderkom, hlavy sme si obíjali o nízky strop a bolo príšerne teplo, až nad ránom otvorili okno do korán a potom sa už dalo aj pospať.
Ráno sme sa pobalili a pomaly začali zostupovať okolo siedmej. Moc nám do rečí nebolo, čosi sme pofotili, kopce okolo sa ukazovali. Až pri spodku bolo trocha veselo, Jožko bol vpredu a vrátil sa spoza šutra v zátačke, že tak to ste ešte nevideli a mal pravdu, oproti šiel asi šestdesiat ročný turista, ktorý mal len tričko, ponožky a botasky, nevedeli sme či sa máme smiať či plakať.
Na hrádzi sme obdivovali ferátku s lanovým mostíkom, pamätník výstavby, fotili sa poniektorý na fotopointe, i komentovali kravy túlajúce sa kade tade. Krásne sa nám ukazoval kopčok nad priehradou z druhej strany zvaný Kitzsteinhorn vysoký 3203 metrov. Dorazil prvý autobus a zobral nás dole k výťahu, ktorým sme zišli k ďalšiemu autobusu čo nás zviezol až na parkovisko dole.
Zastavili sme sa cestou do Kaprunu na travnatej lúčke pri ceste na kávu a prebalenie, potom sme pokračovali do Francie.
foto Ďuro
foto Majo
