Gýčový Ďumbier s Hopokom navrch.
22. 3. 2018
Vychádzalo mi voľno a hlásili fakt dobré počko, tak som sondoval kto by šiel na Ďumbier, lebo som počul, že sú tam krásne preveje. Nakoniec sme dali dokopy zaujímavú partiu.
Vychádzalo mi voľno a hlásili fakt dobré počko, tak som sondoval kto by šiel na Ďumbier, lebo som počul, že sú tam krásne preveje. Nakoniec sme dali dokopy zaujímavú partiu.
Monika zo Šurian, Feri z Topoľčian, Ďuro z Novák, Miro zo Žiaru a Nikola z Banskej Bystrice.
Po zložitom plánovaní kompletizácie skupiny sme to aj úspešne zrealizovali a o desiatej sme dorazili na Trangošku. Slniečka bolo až moc, teplota pod nulov a bezvetrie, čo viac si priať.
Stúpanie na Štefáničku bolo náročné, hlavne pre Moniku, ktorá už štvrť roka nikde nebola, ale zapotili sme sa všetci.
Obloha azúrová, sneh belostný, svahy sa leskli v slnečných lúčoch, veru bolo čo fotiť. Predbiehalo nás dosť skialpinistou, poniektorí šli hore aj hrebienkom od jaskyne mŕtvych netopierov.
Dorazili sme hore o dvanástej, dali sme poradu a rozhodli sa pokračovať po hrebeni na Chopok, preto bude najlepšie zjesť niečo už tu na chate.
Posedeli sme, dali si fazuľovicu s niečom navrch a pokračovali sme bielym svahom s zimným značením na Ďumbier.
Monika vyrazila jak o dušu, lebo sme jej nahovorili, že z Hopoka ide dole posledná lanovka o štvrtej, ani sme nevedeli ako sme sa trafili.
Po náročnom stúpaní sme dorazili k vrcholu, fotíme krásne preveje i Vysoke Ta3, ktoré máme ako na dlani. Dobojúvame vrchol a fotíme sa pri snehovóm kríži, je to parádne.
Pri zostupe do Krupského sedla si dávame mačence, lebo miestami sa odkrýva ľadová krusta a topánky na nej nedržia, ak by sa to rozbehlo, mohlo by to dopadnúť aj hodne škaredo.
Ideme ďalej po hrebeni, Monika stále ďaleko vpredu, my máme čas a hodne fotíme.
V závere máme nepríjemné nekonečné stúpanie na Chopok. Ja som to skúsil priamo hore z východu zľadovatelým svahom, ostatní idú po chodníku.
Baterka vo foťáku už melie z posledného, tá zima jej nesvedčí, jeden snímok a vypnúť, počkať a zase jeden.
Monika ani nezašla na vrchol, pokračovala rovno na lanovku, My sme si spravili foto na vrchole, chvíľu sa kocháme a zostupujeme ku Kamennej chate.
Prechádzame okolo Poliaka čo sa hore vytrepal v lyžiarkach a teraz nevie ako dole bez straty cti a celistvosti.
Chata je prerobená, už to nie je tá pôvodná klasika, lyží a palíc pred ňou milión, tak sa ani nezastavujeme a padáme dole zjazdovkou na Kosodrevinu.
Podklad bol miestami tvrdý a miestami sa prebárame po členky do snehu, ale v podstate sa ide dobre. Je to klesanie päťsto výškových, plus tristo až na Srdiečko.
Na Kosodrevine sme si posedeli na drevenej terase zatvorenej reštaurácie, niečo zajedli z vlastných zásob, Feri ponúkal jonťákovú ľadovú drť, aj ploskačku sme dorazili a pokračujeme dole. Zo Srdiečka po asfaltke, už bez mačiek sme zišli k autu.
Moniku sme našli v neďalekom penzióne, bola už po večeri, a veľmy sa nám potešila, keďže mala peňaženku zamknutú v aute a hotovosť pri sebe padla na lanovku.
Tak sme si prisadli a aj my ešte dali nejaké to kafíčo, kofolku a pivečko.
Cesta domov prebehla potme, ale v pohode, vďaka Feriho bezpečnej jazde, sme všetci dorazili v poriadku.
Vcelku moc úspešný výjazd, dokopy šestnásť km., prevýšenie 1250 výškových m hore aj dole, perfekná partia, super počko, nádherné scenérie, skrátka 100%.
