51. ZZ KST Oščadnica
25. – 28. 1. 2018
Tento zraz vyzeral nádejne, u nás napadlo kopec snehu, ale na Kysuciach ho bolo prekvapivo málo a aj to ku koncu zmyl dážď.
Usporiadatelia sa snažili, ale bez snehu to skrátka moc nejde, niektoré trate skrátili a niektoré aj poprekladali.
Nastúpili sme v štvrtok, ubytovaný sme boli na dvoch chatách, jednej drevenici v centre dediny a v druhej chate na Dedovke, dokopy osemnásť účastníkov.
Boli sme na zahájení na námestí, bolo zima, ale s vareným punčom a čajom so slivovicou sa to dalo vydržať.
V piatok bola osem členná výkonnejšia skupina L2, tridsaťtri kilometrovú trasu zo Semetešu do Oščadnice Píla. Semeteš - Kamenitý vrch - Jakubovský vrch - Petránky - Chotárny kopec - Vojtov vrch - Kýčerka – Oščadnica Píla, veľa i na vyprávanie, nie to ešte prejdenie.
Semeteš, po našom somártéž, sedlo kde sme nastupovali na trať. Bolo to náročné a ja som tam skoro skapal, nabalil som si ťažký batoh, druhý predný batoh vláčim od vianoc, no katastrofa. Bolo to dlhé ako týždeň pred výplatou. Testoval som nové backcountry bežky a poslednú tretinu som šiel na pásoch, lebo sa mi nedarilo na tom mokrom snehu namazať, furt my šmýkalo a šiel som to na rukách. Nebol som jediný bolo tam takých viac. Snehu moc miestami nebolo, museli to kombinovať, miestami sme to obchádzali.
Väčšinu trate som šiel s Jankou a Ivom. Z Kýčery dole sme zniesli nepríjemným strmým rigolom ku staničke a potom sme zapadli v Drevorubačovi, síce hoci tam mali chaos, jedlo bolo na stole rýchlo a prekvapivo lacno. Doniesli mi dve kávy a Ľubovi s Jožkom nedovolili zobrať si z pultu vlastné pivo, musela ho čašníčka doniesť až za chvíľku.
Druhá väčšia partia bola na Veľkej Rači, muselo to byť náročné, lebo inštruktor Malina toľko mazal, až bol celkom namazaný, spieval a mal kopec rečí. Eva si na svahu zase narazila kostrč a Janka kdesi stratila rukavicu.
Ja som bol morto, ale väčšina grupy zišla do centra k Slobodovcom na chatu muzicírovať, len sa to moc neosvedčilo, aj by pili aj si proviant nechali na chate.
Druhú túru sme robili z Horného Vadičova do Radoly. Hneď ráno bolo veselo, Mirka stratila lístok na trať L6, potom sme čakali na miestny bus čo síce šiel hore, ale ktorý už sa nevrátil a dole sme utekali. Ušlo sa nám miesto až v druhom buse.
Finále prišlo až pri vystupovaní, Ala nenašla svoje bežky, tie čo tam ostali boli cudzie, zrazu jeden pán došiel, že niekomu vymenil bežky Fischery, ale ani tie neboli jej. V našom buse zase Kinderko nechápavo hľadal v kufri svoje bežky, jedny tam ostali, ale jeho neboli. Až Vilkov telefonát do toho vniesol svetlo, obaja šli ráno na autobus štvrť hodiny s cudzími bežkami a nič nezistili, až keď sa vyberali z kufra autobusu tak ostali v šoku.
Na môjho spolubývajúceho, čo tam bol namiesto Ugyho aj tak nemali, ten ešte vo štvrtok stratil na trati bežku, bolo už tma, tak ju bol hľadať v piatok, ale nenašiel ju. V sobotu sa mu zase zadarilo, keď sa mu na ukončení ešte stratila aj peňaženka, skrátka, keď sa darí, tak sa darí.
Trasa mala len desať kilometrov a bolo to v pohode, šlo to severnými svahmi Ľadonhory a snehu tam bolo dosť. Tam sme už boli všetci, prvú polku som šiel na pásoch a druhú klesajúcu bez nich. Skončili sme v krčme u Kultána. Naspäť nás zobral do centra bus.
Večer bolo ukončenie na námestí v postavenom stane, bola tam aj zabíjačka, spieval Michal David a zábava pokračovala až do ranných hodín. Ráno bolo pod mrakom. Bol som sa prejsť pod Veľkú Raču, ostatní sa naraňajkovali, potom sme sa pobalili, plánovali sme ísť pozrieť Kalváriu a orloj v Starej Bystrici, ale začalo pršať, tak sme sa rozlúčili a vyrazili domov.
Zraz to bol pekný, usporiadatelia sa snažili, odviedli kopec roboty, len ten nedostatok snehu to trochu pokazil. Na budúci rok zase nie je žiadny kandidát na usporiadanie 52. ZZ, no uvidíme ako to dopadne, predbežne už plánujeme Makov, ak zraz nebude.
