Choď na obsah Choď na menu
 


 

Slavkovský štít 2452 m

 

23. 11. 2016

Na Slavkáči som ešte nebol, je to kopec zatracovaný pre nudný a nekonečný výstup a akosi sa mi ešte tam nepodarilo dostať, vždy sa našiel zaujmavajší cieľ.

Meteobue zahlásil slušný čas, ohlásil som Duška a Ľuba s Majou, návrh prešiel, bolo to narýchlo, ale v stredu ráno o piatej skutočne vyrážame z Prievidze.

V Starom Smokovci sme o pol ôsmej, cestou som nafotil čisté končiare Tatier osvietené vychádzajúcim slniečkom.

Blue predpovedal jasno a vietor do 20 km, čo sa nakoniec aj splnilo. Stúpame po modrej, pretíname magistrálu a zastavujeme sa na Slavkovskej vyhliadke, odkiaľ obdivujeme Lomničák a Prostredný hrot.

Máme pohodové tempo, čaká nás dnes prevýšenie tisíc štyristopäťdesiat metrov hore aj dole, tak nie je kam utekať. Chodník je skalnatý, klučkujúci kosovkou, neskôr sa dostávame do skalnatých úsekov.

Prichádzame pod Štrbavý hrebeň, kde sa chodník prehupne na chvíľku na severnú stranu hrebeňa, bez snehu je to v pohode, ale keby to bolo pod snehom, bolo by to hodne exponované.

Výhľady sú neskutočné, Lomničák, Filmársky žľab, Baranie rohy, Pyšný štít, Prostredný hrot, Ľadový štít, všetko je pred nami ako na dlani.

Pod Slavkovským nosom sa dostávame na kompaktný sneh, v tieni je tvrdý, ale väčšina je na slnku. Všetci pred nami šli bez mačiek, ale my si ich vyťahujeme, predsa len ten krok v mačkách je istejší. Duško je vpredu a tiež necháva mačky v batohu.

Chvíľami nás na určitých úsekoch prekvapuje nepríjemný vietor, turisti pred nami sa na snehu evidentne šmýkajú, ale nám sa ide dobre.

Nasleduje záverečný výšvih a sme navrchu. Ďuško je tam už dlhšie, dorazil presne naobed, nejaký chlap tam pobehuje s červeným srdiečkom, až neskôr sme v ňom spoznali Jožka Kubániho, Majka sa s ním aj odfotila.

Ukazujú sa nám neskutočné výhľady na Vysnežený Gerlach, Bradavicu, Veľkú Granátovú vežu, Javorový štít i Streleckú vežu.

Zo západu sa už pomaly nasúva oblačnosť, ale tu je šte jasno a skoro bezvetrie. Fotíme sa na vrchole i panorámu okolo.

Zostup je podstatne ľahší, ale nekonečný, stretáme dve polky, ktorým padol foťak do severnej steny, aj ho hladali, ale nenašli, chvíľami hladáme aj my chodník v neprehľadnom skalnatom teréne.

Panoráma Prostredného a Lomničáku sa tiež mení, ako sa slnko posúva aj tiene menia. Ešte sme sa na chvíľu zastavili na vyhliadke.

To prevýšenie najviac pociťovali kolienka. Nad magistrálov sme stretli poblúdenú rodinku, čo išla na Hrebienok, ešte že sa Ľubo opýtal kam idú, boli by prekvapkaný, kam sa dostali.

K autu sme v poriadku dobojovali okolo pol štvrtej, odstrojili sa a v poriadku nás Duško dopravil domov, len vystupovanie z auta bolo náročné.

Bola to moc pekná túra s parádnym výškovým prevýšením a aj počasie nám vyšlo, skrátka - na jednotku.

 

pb239667.jpg