Gerlach Gipsyho ferratkou
12. 9. 2016
Na schôdzi padol návrh spraviť si Gerlach a padol tam aj termín v pondelok, ale bolo to zamietnuté pre nevhodné počasie, to sa ale umúdrilo a tak sme to prehodnotili.
Z Prievidze vyrážame po štvrtej, v Kanianke priberáme Kissovcov a pred siedmou sme na parkovisku v Tatranskej Polianke. zajednaným taxíkom sa vyvezieme na Sliezsky dom za 15 Euri, v cene je aj kava, pišinger a zvoz zase dole.
Nastupujeme o pol ôsmej cez Velický Vodopád do Velickej doliny. Sledujeme slnečný nástup do Velickej próby, kde sú už nalezené zo dve skupiny, i Kvetnicovú vežu vľavo od próby. Vpravo sa nám ukazuje výrazný vymletý žľab.
Ľubo nám ukazuje trávnatú policu v Čertovej veži, kde raz hodne dávno stepovali celú noc, bola neskorá jeseň, boli naľahko a skoro tam zamrzli.
Obdivujeme Krčmárov žľab i Lavínovú lávku, sledujeme i našu trasu rozsypaným žľabom ako na Litvorák, po trávach doľava nad výrazný žľab, kde je nástup do Gerlachovskej próby.
Za Dlhým plesom schádzame z chodníka, fotíme osamelého kamzika a pod sutinovým poľom si dávame sedáky. Zistili sme, že dnes je Marie a tak sme Majke zagratulovali.
Pole obchádzame vľavo po nevýraznom chodníčku, ale zvrchu konštatujeme že vpravo by to bolo asi lepšie.
Žľab je skutočne kamenistý, trávy nad ním sú lepšie, nachádzame šikmú platňu a za ňou nit na nástupe. Naťahujem lano povedľa schránky na knižku, až pod dve gramle. Druhá dĺžka končí pod reťazami, chýba mi meter k nim a tak dávam slučku na špicatý loker.
Po reťaziach sa traverzuje do kúta s nepríjemným prehmatom a je koniec feráty.
Na trávnatej polici si dávame desiatu a pokračujeme rozsypaným terénom pod stienku, kadiaľ prechádzame až do žľabu, spočiatku to láka doľava, ale potom je to tam krepé a tak radšej ideme priamo žľabom a vpravo.
Pod vrškom sme zbadali nad nami v sedle nejakú skupinu, neskôr liezli aj po exponovanom hrebeni nad nami, no vyzeralo to hrozne, Zuzka mi nechcela veriť, že aj my tade pôjdeme.
Vychádzame vpravo od Tetmajerovho sedla, prechádzame do neho a odtiaľ nastupujeme do členitého hrebeňa, dievkam akosi nebolo do reči.
Nie je to obtiažne, je tu hodne chytov i stupov, stačí sa len držať trasy dočiarkovanej mačkami, expozícia je ale parádna, vľavo nič a vpravo len vzduch, je to na rozhraní vht a lezenia.
Neponáhľame sa, máme čas, ideme na istotu, istíme sa cez skalné výčnelky, mal som aj slučky a friendy, ale nebolo treba.
Už vidíme v diaľke vrcholový kríž a po záverečnej etape sme pri ňom.
Nasleduje štandardné fotenie, Peťo fotí zo zakliesneného kameňa, nevyzerá to stabilne, ale zatiaľ to drží.
Vytešujeme sa zo slniečka, vietor nefúka, trochu fotíme, je mierny opar, ale viditeľnosť dosť dobrá.
Niečo sme si zajedli a sledujeme doliezanie skupiny poliakov, sú naťažko. Trochu sme pokecali, liezli Martinovku a spali na Polskom hrebeni.
My začíname zostupovať, spočiatku je aj jedna reťaz, ale terén je schodný. Po zostupe do Batizovského žľabu pozeráme nástup do trasy cez Velickú próbu, ale je to tak neprehľadné, že radšej volíme zostup k Batizovskému plesu.
Je to hodne členité a nekonečné, v dolnej časti sú dve reťaze a pre istotu zas vyťahujem lano, šlo by to aj bez neho, ale istota je istota a únava hrá svoje.
Pod Batizovskou próbou sa odsedákujeme a po chodníčku schádzame dole, za skalným prahom už s obtiažami rozoznávame zostup próbou.
Ukazujem im, kde si Milan zlomil členok na vyklavom kameni a odkiaľ už pokračoval vrtuľníkom v podvese.
Pri plese si dávame pauzu, niečo zajesť i popiť, slniečko sa nám schováva a tak vyrážame ďalej, na sliezsky je to hodinka.
Zajednávame si telefonicky čas odvozu na siedmu, tak aby sme stihli aj nejaké to pivečko, kávičku i ten sľúbený pišinger.
Stihli sme všetko i trochu sa opláchnuť, odvoz bol presný, hodne nám bodlo, že sme nemuseli šľapať tých sedemsto výškových dole, ale vlastne aj ráno hore, stratili by sme skoro dve hodky času.
Ľubo nás bezpečne doviezol domou, poniektorí cestou aj zdriemli.
Bola to moc pekná túra, počasie nám vyšlo, bolo to náročné technicky aj objemom.
Ľudí moc nebolo pre horšiu dlhodobú predpoveď, ale to bolo len plus. Pokukovali sme i po klasike na Gerlach i po Bradavici, či Granátových vežiach, však raz príde aj ich čas, tak si ja myslím.
Ďuro
foto Ďuro
foto Peťo Kiss
